Jednorázovky :) - Koniec veští nový začiatok

Koniec veští nový začiatok
Kráčam po zasneženej lúčke a sneh mi vrždí pod čižmami. Moje myšlienky sa stále pochmúrnejšie, jako tie včerajšie. Včera som si myslela, že život je krutý, no ja sa nepoddám a budem s ním súperiť do posledného dychu s tým, že verím vo svoje víťazstvo. Dnes je to už iné. Podľahla som a vzdávam sa. Veď načo žiť, keď ma už každý opustil? Načo? Načo? Načo? K životu ma už nič neviaže, som voľná. Nikoho nebude trápiť, že je o jednu ľudskú bytosť menej, zvlášť, keď sa jedná o mňa.
Nôž mám bezpečne ukrytý vo vrecku bundy a čaká už len na to, kedy sa rozlúčim so svetom. Táto lúčka je pre mňa všetkým, celým mojím svetom. Keď som bola malá, hrávala som sa úplne na začiatku, lebo som sa bála. Predstavovala som si na jej konci medovníkovú chalúpku s ježibabou, ktorá unáša malé deti, aby si ich vykŕmila a upiekla. Neskôr som preskúmala takmer celú lúčku a našla som ovocné stromy a kríky. V kroví som si našla takú malú skrýšu, kde som sa mohla nerušene plakať, keď som sa sklamala a veľmi to bolelo.
Naposledy som plakala kvôli láske. Nie, nebojte sa, nezomrel. Ale pre mňa je to horšie, jako keby bol mŕtvy. Odišiel. Po slovensky povedané, vyparil sa. Večer tu ešte bol a ráno po ňom nebola ani stopa. Hovorilo sa, že ho uniesli, ale prečo by nechceli výkupné??? Podľa mňa zbabelo utiekol před problémami. Keď som to ale povedala (lepšie povedané, vykričala) jeho rodičom, tak ma vyhodili z domu so slovami:
„Neopováž sa nás potom otravovať s tým deckom.“
Dieťa bolo jeden z tých problémov. Obidvaja máme totiž sedemnásť, ja som tehotná a on sa ešte nechce viazať. Typický chlap, spôsobí problém a potom sa z neho vyvlečie.
Kráčam už dobrú hodinu, dostala som sa do nepreskúmanej oblasti a cítim, že koniec sa blíži. Koniec lúčky, ale aj môjho života. Začínam si viac uvedomovať svoje telo. Cítim jako mi bije srdce, aj dieťa sa viac pohybuje, jakoby si chcelo naplno užiť ten čas, kým sa poberieme inde. Niekde, kde niet sklamaní, starostí a problémov. Len radosť a šťastie. Tak podľa mňa vyzerá svet mŕtvych. Tak musí vyzerať. Nezniesla by som, keby to bolo iné, nezniesla by som ďalšie trápenia.
Čím idem ďalej, tým je tu viac svetla, čo je veľmi čudné, pretože slnko už takmer zapadlo. Blížim sa k tomu svetlu, keď v tom začujem za sebou kroky. Premôžem zvedavosť a neobzriem sa. Svetlo svieti čoraz silnejšie a dá sa rozoznať, že svieti na modro. Som nesmierne zvedavá, odkiaľ pochádza, tak na chvíľu zabudnem na svoje problémy a kráčam čoraz rýchlejšie. Svetla každým krokom pribúda, až kým … som neuvidela jazero. Celé žiarilo na modro a keď som sa doňho pozrela, musela som silno žmúriť, no aj tak ma to svetlo oslepovalo. Videla som, že to nie je obyčajné jazero z obyčajnou vodou, lebo bola nepriehľadná, akoby sa tu rozlialo mlieko spolu s modrou farbou. Silné nutkanie ma prinútilo načiahnuť sa a ponoriť ruku do „vody“. Bola som od hladiny už len pár centimetrov, keď sa náhle zotmelo. No akoby mi neviditeľný magnet ťahal ruku, až som sa jej nakoniec dotkla. V tom z čista-jasna zahrmelo a ani blesk nedal na seba dlho čakať. Zo všetkou svojou majestátnosťou udrel do hladiny, ktorá sa sčerila. Zrazu na hladinu vystupoval nejaký obrazec. Sprvu som nerozoznala o čo ide, ale keď sa zaostril, uvidela som … žeby seba??? Áno, teraz som to uvidela už jasne. Bola som to ja v mojom staršom vydaní. Sedela som na mojej lúčke a čítala som z rozprávkovej knižky dieťaťu, čo sedelo vedľa mňa na deke. Zrazu mi svitlo, akoby do mňa udrel blesk a osvietil mi všetky myšlienky. Toto bola budúcnosť. Moja budúcnosť.
Tajomné kroky sa zatiaľ ku mne takmer priblížili, no ja som ich nepočula, lebo som jako zhypnotizovaná civela do jazera, až kým nezačal blednút, až napokon úplne zmizol a nahradila ho tá žiara. Až vtedy som sa prebrala a na moje zdesenie som zacítila za mnou druhú osobu. Pomali som sa otáčala a myseľ mi naplno zamestnávali katastrofické scenáre. Zozbierala som všetku odvahu a pozrela sa na neznámeho. Poviem vám úprimne, čakala som všetko, ale toto mi vyrazilo dych. Predo mnou stála moja jediná láska. Črty tváre sa mu takmer nezmenili, len trochu zdiveli. Vlasy mu narástli takmer po plecia, čo si ich zrejme vôbec nestrihal. Narástla mu brada, ale inak sa nezmenil. Stále bol vysoký, štíhly, blonďavý s očami farby hlbokého oceánu. Kedysi ľudia hovorili, že sa k sebe hodíme. Obidvaja sme boli vysoký s vlasmi farby sena. No ja som mala hnedé oči a tvrdohlavý, smelý pohľad. Ten som na neho práve upierala spolu s nemou výčitkou a otázkou. Chvíľu sme len ticho stály, každý, akoby odhadoval, prečo je tu ten druhý. Nakoniec prehovoril. Jeho hlas sa mierne triasol pod náporom emócií.
„Tak predsa sme sa ešte stretli. Asi chceš počuť vysvetlenie, prečo som odišiel. Viem, že ma nič neospravedlňuje, ale … ale … nemohol by som dostať … druhú šancu?“ Posledné slová už takmer šepkal a keď dohovoril sklopil pohľad k zemi. Ja som mu odpustila, už keď som ho uvidela, no nechcela som, aby si myslel, že druhú šancu dostal len – tak. Rozhodla som sa ešte chvíľu hrať na neprístupnú a nahnevanú a tak som sa len otočila a kráčala som naspäť. On sa na mňa smutne pozrel, ale nenasledoval ma. Bral to ako konečný rozsudok. Spravila som ešte pár krokov, no potom som sa už neovládla, zvrtla som sa a utekala som knemu a hodila sa mu do náručia. Najprv ostal trochu prekvapený, no slzičky šťastia nedali na seba dlho čakať. Naraz sme plakali a smiali sa a plakali a smiali sa a napokon sme sa ruka v ruke pobrali v ústrety novému, krajšiemu životu.